(Maurice Merleau – Ponty)
Otvorenosť a priepustnosť vizuálnej skúsenosti charakterizujú typ postmoderného vizuálneho jazyka, aký priniesol Martin Derner (1973) najskôr do média voľnej grafiky. Postupne rozširoval register médií o objekty, koláže, knižný objekt, fotografiu manipulovaných prvkov prírody, reliéf a ich presahy. Kontinuita autorského kódu Dernera predstavuje asociatívny pohyb výrazových prostriedkov, plný prekvapivých spojení a zvratov (subverzií) a rovnako nečakaného formálneho spracovania, v ktorom sa často priamo sprítomňuje idea diela.
Fenomenologickou osou tvorby Dernera je hra v zmysle kombinátoriky, premeny a mystifikácie. Inovácie vizuálneho jazyka zakúša autor cez transmediálny prístup v intenciách znakového celku vizuálnej kultúry. Pojem umenia ako slobodnej hry zdôrazňujú viaceré pokantovské koncepcie vo filozofii či estetike. Takou je aj povaha umenia v Dernerovej tvorbe. Hra ako dialóg nečakaných spojení a ich transverzia, ale súčasne sprítomňujúca energiu tradície v čase postmediálnej doby. Derner čosi bánálno-informačné uchopí a transformuje do novej podoby, pričom tu dominuje idea zmeny významu či dokonca hodnoty. Divák tak získava novú skúsenosť, ktorá provokuje inakosť pohľadu. Pomocou znakových, symbolických a materiálových intervencií alebo ich vrstvením utvára autor dialóg – hru s pravidlami rekontextualizácie, ale aj deteritorializácie pôvodného.
Derner nadväzuje na konceptuálne tendencie 60. rokov a analyticko-interpretačnú líniu umenia 70. rokov 20. storočia. Jeho jazyk tak spája vizuálnu poéziu a racionálno-ironickým konceptom, ale aj analýzou médií. Apropriácia nájdenej vizuálnej veci (a obrazu) tvorí základný mentálno-fyzický materiál jeho diel. Dôležitým je významový posun v rovine asociatívnosti alebo intervencie a paradoxného popretia pôvodného obrazu či motívu. K tomuto tvorivému princípu sa ako „bonus“ pridáva isté esenciálne „grafično“. Je to stratégia myslenia v grafickom jazyku, postupe a technológii, kedy domýšľame matricu a jej odtlačok, pričom u Dernera tieto pojmy a ich fakticita fúzujú.
V tvorbe autora prevažuje zdôraznená predstavivosť, ale nie tá, tendujúca k nadreálnu. Skôr iná, spájaná s paradoxmi a často aj drsnosťou nepredvídateľnej reality. Táto ideová hra sprostredkovaná vizuálnou, spočíva na otázke „ako by to mohlo dopadnúť?“ alebo „aké je to pre mňa?“ Formotvorným aspektom je tu recyklácia viditeľného s prvkami mystifikácie v zmysle spojenia reality a jej fikcie. Texty, knihy, antikvárne anonymné fotografie a tlače ho inšpirujú ako hotový (daný) typ videnia, z ktorého vytvorí iný. Takto provokuje u diváka nielen dialogickosť, ale priamo pochybovanie ako základ racionality.
Rozsiahly cyklus „miniatúrnych“ prác stavia autor na variabilite jazyka žánru a asociatívnosti v rámci výtvarnej techniky – „maľby“ liatím prevažne bielej farby. Nejde tu o premaľbu v ponímaní autorského gesta R. Filu, ani vymazávanie v duchu transcendentna S. Filka. Skôr tu je afinita k tvorbe P. Bartoša alebo J. Kollera. Ich rané práce s príbuznou estetickou kvalitou riešili ale iný problém – nové pohľady na pojmy zobrazenia, obrazu, reality a podobne. Dnešná generácia už nemusí riešiť tieto konzekvencie médií. Prešla dostatočnými lekciami ich zatracovania, miešania, simulovania a nových návratov ku klasike.
Dernerovi nejde o akt vymazávania ako taký. Toto gesto je skôr komentárom k nájdenej všednej a anonymnej predlohe, pričom tieto tematicky triedi (podobne ako O. Laubert). Objavujú sa tu žánre portrétu, skupinový portrét s motívom rodiny, krajina, mesto, motív športu. Pre Dernera reprezentujú čosi ako archetypy pamäte. Kolektívnej, individuálnej, každodennej, vizuálnej (vysokej i masovej) kultúry. Obsahujú historické ponaučenie s poukazom na nepoučiteľnosť (symbolika otáznika, výkričníka, Madony, hviezdy a iných kultúrnych kódov). Miniatúry pracujú paralelne s fenoménom výtvarnej ilúzie a s ilúziou reality, ktorú popierajú akoby narušenou pamäťovou stopou.
Osobitú oblasť tvorby Dernera reprezentuje knižný objekt. S reálnou knihou pracuje reliéfno-sochárskym štýlom frézovania, ale aj segmentovania či asamblovania s cieľom využiť vrstvy textu, masu knihy s „archeologickými“ sondami do ich obsahu. Aj tu pracuje štýlom presahov médií, kedy zásahom dosahuje významovú premenu a juxtaponovanie pôvodného materiálu (a významu či zmyslu textu). Napríklad motívy otáznika a výkričníka vrstvené z knižných stránok.
Výstava Martina Dernera Iná kniha (práce z rokov 2006 – 2014) prináša tri vzájomne previazané, ale mediálne nezávislé oblasti tvorby autora – liate „premaľby“ nájdených fotografií, knižné objekty a reliéfy s recykláciou ich „zvyškového“ materiálu. Popri hre vizuálneho jazyka ako princípe autorovej tvorby, dominuje zámena, rekolážovanie znakových a obrazových typov s výslednou intertextualitou významu. Štýl, ktorý u Dernera nateraz prevláda, reprezentuje ľahkosť poetickej irónie, miestami s prvkami demýtizácie či dokonca sarkazmu. Táto umelecká stratégia je ale na strane pravdy ako skúsenosti, a na strane života vyjadrujúc jeho neistú povahu.
Alena Vrbanová, jún 2014
ENG/
The openness and permeability of the visual experience characterize the type of postmodern visual language that Martin Derner (1973) first brought to the medium of free graphics. He gradually expanded the register of media to include objects, collages, a book object, a photograph of manipulated elements of nature, relief and their overlaps. The continuity of Derner’s authorial code represents an associative movement of means of expression, full of surprising connections and twists (subversions) and equally unexpected formal treatment, in which the idea of the work is often directly present.
The phenomenological axis of Derner’s work is play in the sense of combinatorics, transformation and mystification. The author experiences the innovations of the visual language through a transmedia approach in the intentions of the sign unit of visual culture. The notion of art as free play is emphasized by several post-Kantian concepts in philosophy or aesthetics. This is also the nature of art in Derner’s work. The game as a dialogue of unexpected connections and their transversion, but at the same time presenting the energy of tradition in the post-media era. Derner takes something banal and informational and transforms it into a new form, while the idea of changing meaning or even value dominates here. The viewer thus gains a new experience that provokes a different point of view. With the help of sign, symbolic and material interventions or by layering them, the author creates a dialogue – a game with the rules of recontextualization, but also deterritorialization of the original.
Derner continues the conceptual tendencies of the 1960s and the analytical-interpretive line of art of the 1970s. His language thus combines visual poetry and rational-ironic concepts, but also media analysis. The appropriation of a found visual thing (and image) forms the basic mental-physical material of his works. What is important is the shift in meaning at the level of associativity or intervention and the paradoxical denial of the original image or motif. A certain essential „graphic“ is added as a „bonus“ to this creative principle. It is a strategy of thinking in graphic language, process and technology, when we imagine a matrix and its imprint, while Derner fuses these concepts and their facticity.
Emphasized imagination prevails in the author’s work, but not the one tending to the surreal. Rather different, associated with paradoxes and often the harshness of unpredictable reality. This game of ideas, mediated by the visual, rests on the question „how could it turn out?“ or „what is it like for me?“ The formative aspect here is the recycling of the visible with elements of mystification in the sense of combining reality and its fiction. Texts, books, antique anonymous photographs and prints inspire him as a ready (given) type of vision from which he creates another. In this way, it provokes in the viewer not only dialogicity, but directly doubt as the basis of rationality.
The author builds an extensive cycle of „miniature“ works on the variability of the language of the genre and associativity within the artistic technique – „painting“ by pouring predominantly white paint. This is not about repainting in the understanding of the authorial gesture of R. Fil, nor erasure in the spirit of the transcendent S. Fil. Rather, there is an affinity to the work of P. Bartoš or J. Koller. Their early works with a related aesthetic quality, however, solved a different problem – new perspectives on the concepts of representation, image, reality and the like. Today’s generation no longer has to deal with these consequences of the media. She’s had enough lessons in damning them, mixing them, simulating them, and new returns to the classics.
For Derner, this is not an act of erasure per se. This gesture is more of a comment on the found mundane and anonymous prototype, while sorting them thematically (similarly to O. Laubert). Genres of portrait, group portrait with a family motif, landscape, city, sports motif appear here. For Derner, they represent something like archetypes of memory. Collective, individual, everyday, visual (high and mass) culture. They contain historical lessons with a hint of unteachability (symbolism of question mark, exclamation mark, Madonna, star and other cultural codes). The miniatures work in parallel with the phenomenon of artistic illusion and with the illusion of reality, which they deny as if with a disturbed memory trace.
A special area of Derner’s work is represented by a book object. He works with a real book in a relief-sculptural style of milling, but also segmenting or assembling in order to use the layers of the text, the mass of the book with „archaeological“ probes into their content. Here, too, he works in the style of media overlaps, where he achieves a meaningful transformation and juxtaposition of the original material (and the meaning or meaning of the text). For example, question mark and exclamation mark motifs layered from book pages.
Martin Derner’s exhibition Another Book (works from 2006-2014) presents three interrelated but media-independent areas of the author’s work – cast „repaintings“ of found photographs, book objects and reliefs with the recycling of their „leftover“ material. In addition to the play of visual language as a principle of the author’s work, confusion, recollation of sign and image types with the resulting intertextuality of meaning dominates. The style that currently prevails in Derner represents the lightness of poetic irony, sometimes with elements of demystification or even sarcasm. But this artistic strategy is on the side of truth as experience, and on the side of life expressing its uncertain nature.