Exhibitions

Mohlo by sa zdať, že zvoliť za tému výstavy jednu z možných techník výtvarnej tvorby je spôsobené nedostatkom fantázie.
Z môjho hľadiska je to však forma provokácie k úvahám o tradičných limitách pomenúvania diel a tendencií, s ktorými v slovenskom (nielen) súčasnom umení zápasíme. Je totiž pomerne zarážajúce s akou vervou sa napríklad stále spomína a presadzuje znovuzrodenie súčasnej slovenskej maľby. Pritom v mnohých prípadoch už sledujeme len jej retardačné podliehanie vkusu nezrelého trhu, ktoré sa dotklo aj niektorých prestížnych podujatí, neschopných odbúrať jej sebauspokojivú poplatnosť a očividnú stagnáciu.
Paradoxným úmyslom tejto výstavy je teda snaha postaviť otázku o trhovej úspešnosti. Aj preto sme pod spoločnou licenciou drevorytu/linorytu siahli k najrôznejším médiám (od techniky práce s drevom a linom, po ich priamu či symbolickú tematizáciu), a z rovnakého dôvodu sme tiež siahli k širokej škále možného výrazu (od novo-avantgardných intencií po insitné). Iným mojim úmyslom je dať do úvodzoviek tzv. „mýtus pokroku“, v našej kunsthistórii najviac kritizovaný Tomášom Štraussom, s plným vedomím, že určité substráty strešnej témy „Slovenského mýtu“ sú stále v obehu a nedopovedané.
Keď sa u nás povie drevoryt, znie to ako historická spomienka, myslím, že väčšinou si predstavíme podobné: (Štefánika s Gauguinovými matricami), Králove drevenice, fullovské idealizácie, prípadne zmetákovského Jóba, či inak ladené sociálne, alebo aj socialistické expresie. V minulosti bola jednotlivým technikám grafiky venovaná koncentrovanejšia pozornosť, napríklad dnešné banskobystrické Trienále Súčasná slovenská grafika začalo v roku 1967 ako medzinárodné bienále drevorytu. Od začiatku 90. rokov sa táto téma u nás samostatne v progresívnej podobe neobjavila, bola zatienená novšími technikami reprodukovateľného umenia a novými médiami ako takými.
Pritom, tá vizuálna spomienka a predstava je úplne legitímna a doložiteľná. Ide o kód, ktorý, či si to pripúšťame, alebo nie, svojím podielom reprezentuje našu zvykovo získanú predstavu o „národnom (vizuáli?)“ – v pozitívnom i sprofanovanom, historickom aj pretrvávajúcom romantickom zmysle. Autori nám tu zľahka podávajú príbehy z minulosti aj súčasné a to ma privádza k otázke o motivácii, a k otázke, akým spôsobom ovplyvňuje historizujúci rám čítanie súčasného umenia.
Jednou motiváciou je voľba nepoužívanej klasickej techniky v snahe o originalitu, možno až o intelektuálno-formálnu provokáciu, a zároveň fascinácia ňou samotnou. Prvú skupinu autorov som k účasti oslovil spomedzi tých, ktorí sa drevorytu a linorytu už venovali.
Druhou je konceptuálna prešmyčka. Zadaná technika sa stáva témou pre parafrázu a metaforické čítanie. Na výstave sa to prejavilo formálnym odklonom, ale zároveň vnútorným odkazom na rytie, bolesť, ničenie, znefunkčnenie a z nich vyplývajúci eventuálny (ne)dialóg. Do druhej skupiny autorov som oslovil tých, u ktorých som predpokladal afinitu k tomuto typu uvažovania a tvorby, prípadne aj v súvislosti so zameraním ich štúdia, a to aj napriek tomu, že sa grafike po škole nevenovali.
Na čítanie aktuálnych tém v technikou nadobudnutom historizujúcom ráme zatiaľ u nás veľa podnetov nemáme; aj progresívni autori, ktorí sa venujú napríklad kresbe, alebo grafike sú dnes stále mnohými teoretikmi považovaní za mainstream – je to spôsobené veľkou prevahou tých, ktorí naozaj mainstreamom sú. Z mnohých by som však rád aspoň jedno rozuzlenie spomenul – práca s historickým vedomím a nazeraním na minulosť i súčasnosť je na tejto výstave silne zastúpená, priamo či v náznakoch je spoločným menovateľom viacerých „príbehov“. Nechcem tento fenomén, stojaci oproti inej konceptuálnej tvorbe preceňovať ani podsúvať, ale domnievam sa, že seba-historická referencia média sa najmä v takto postavených príbehoch najlepšie aktualizuje.

Richard Gregor, 13. december 2007